Sponzorované odkazy

Po dlhšom čase som sa vybral do Košíc autobusom. Nešiel som ním už niekoľko rokov a tak som sa celkom tešil. Pozoroval som ľudí okolo a pohľad mi upútala skupinka ľudí čo sedela neďaleko mňa.

Na štvorsedadle sedela stará pani a jej manžel, oproti ním mamička a jej asi štvor až päťročná dcéra. Obe vyfiknuté ako z módneho časopisu. Mamička v minisukni iba o pár čísiel širšia v bokoch ako v pase, tesné tričko upnuté na opálenom tele a ovešaná na krku a prstoch zlatom. Bola trocha viac namaľovaná, ale pristalo jej to. Rušilo to len prvý dojem.

Všetko kazil len ten jej výraz. Znudený a znechutený a občas kradmý pohľad

po ľuďoch akoby hovoril “Preboha, fuj, kde som sa to dostala”. Jej malá princezná bola oblečená podobne, len podpätky a maľovanie nahradili copiky vyčesané na vrch hlavy. Kývala nožičkami sem a tam a vyzeralo to, že je znechutená rovnako, ako jej mama.

Oproti ním sedeli starček a starenka. Manželia. Obaja sa opierali o paličky, boli skromne schúlení k sebe a tichučko si občas niečo povedali.

Sálala z nich domáca pohoda, mier a pokora. Sedeli, nikoho si nevšímali, len pani občas vyrušilo kopnutie malej princezny pod koleno.

 

Najprv sa zdalo, akoby náhodou, že nechcene sa dievčatko dotklo špičkou topánky babičky.

Čím viac sa stará pani uhýbala, tým viac bolo na dievčatku vidieť, že kopance sú cielené. Kývala nohami, kývala, pohľad upretý na tvár starej pani a kop – a zas akoby nič sa pozerala cez okno. Stará pani si poposadla a za chvíľu zas. Pátravý pohľad a raz, dva, tri – kop. A zas nenápadný pohľad von. A tak dookola. Babka už nevedela kde s nohami a snáď iba slušnosť jej bránila mamičke niečo povedať a tak trpezlivo sa snažila vycítiť okamžik výkopu a včas uhnúť. Ani ľudia okolo nehovorili nič. S počtom kopancov sa len úmerne zvyšovalo krútenie hlavou a znechutenie obidvoch manželov a ostatných cestujúcich.

Celé to sledoval mladík stojací opodiaľ. Mal také tie široké nohavice s rozkrokom pri kolenách, vyťahané tričko a čapicu so šiltom dozadu. Žuval žuvačku a občas nezúčastnene zavadil pohľadom o štvoricu. Potom sa zas pozeral znudene von. Nerobil nič. Bol jeden z mála ľudí, na ktorom sa nedalo poznať či sa zabáva, alebo je pohoršený. Keď už stará pani nemala kde uhnúť a dievčatko sa muselo zviesť skoro až na okraj sedačky, aby si mohlo kopnúť, neudržal som sa a povedal som mamičke:

“Prosím vás, nemôžete tomu decku niečo povedať? Nevidíte čo robí??” Mamička sa pozrela na mňa potom na svoju princeznú, pohladila ju a pohŕdavo povedala:

 

“Prečo by som jej dačo vravela? My deťom doprajeme voľnú výchovu”.

Tou odpoveďou šokovala celý autobus. Dievčatko si ešte dvakrát koplo, kým autobus došiel k zastávke. Mladík s nohavicami spustenými poniže pása sa lenivo zobral a prechádzal nezúčastnene okolo štvorice ku dverám.

 

Keď bol tesne pri nich, urobila sa scéna ako z filmu. Bolo to dielo pár okamžikov. Dokolísal sa pomaly k ním, stále mal ten nič nehovoriaci výraz, kľudne až lenivo vybral z pusy žuvačku a jedným pohybom ju zamotal dievčatku do vlasov. Ladným ľahkým pohybom, ako keď maliar dá na obraz tú poslednú dôležitú bodku. Bez mihnutia oka postupoval ďalej k dverám akoby nič.


Mamička zalapala po dychu za vyštekla: “Čo to robíš ty idiot jeden”? “Šibe ti?”

Chlapec len tak lenivo otočil hlavu späť a úplne kľudným hlasom povedal:

Nie, ale naši mi tiež dopriali voľnú výchovu… Ahoj”

 

Knísavým pohybom vystúpil z autobusu na ulicu a ešte sa na starú pani usmial a do okna jej ukázal dva prsty na znak víťazstva. Stará pani mu neisto zamávala. Celý autobus sa zabával. A ja s ním. Teraz v tom prípade “voľná výchova” priniesla svoje ovocie a pre všetkých ten mladík bol taký “borec nakoniec”.

 

zdroj:  e-mail + http://eldhwen.wordpress.com/


Sponzorované odkazy


načítá se...